Hneď pri príchode ma prekvapila intenzita ale aj úroveň ovocných sadov. Skutočne by som v tejto oblasti očakávam menej rozvinuté ovocinárstvo. Veľká časť tohto územia je totiž vďaka mohutným melioračným zásahom z obdobia bývalého režimu takmer úplne odvodnená a voda sa tu tak stáva veľkým problémom. Na väčšine plôch je doplnková závlaha absolútne nemožná. Riešením by mala byť výstavba veľkého kanála spájajúceho rieky Dunaj a Tisa. Jeho výstavba je však v dlhodobých plánoch a vďaka chýbajúcim financiám na takto veľký projekt v nedohľadne.

Z ovocných druhov sú v sadoch najviac zastúpené jablone, čerešne, višne, marhule a broskyne. Dajú sa vidieť tiež slivky, orechy, maliny a ríbezle. Úroveň sadov je veľmi rozmanitá a spadá do celej škály hodnotenia – od super moderných progresívnych výsadieb až po neudržiavané extenzívne výsadby vysokokmeňov čakajúcich sa likvidáciu. V súvislosti s nedostatkom vody v oblasti nás už neprekvapuje zastúpenie vysokého podielu vyšších pestovateľských tvarov vo výsadbách. Naopak, prekvapí úroveň niektorých sadov – polokmene či vysokokmene marhúľ či čerešní s precízne udržiavaným tvarom, dokonale živené, porasty sú bez akéhokoľvek zaburinenia. Pravdu povediac, nie hocikedy sa dajú vidieť takéto učebnicové príklady výsadieb vyšších tvarov.

Ako prvú sme navštívili menšiu rodinnú farmu. Farmár, zrelý päťdesiatnik, sa pestovaniu ovocia venuje už vyše 30 rokov.  Pestuje ho na ploche 10 ha, pestovanými plodinami sú marhule /4,5 ha/, višne /4 ha/ a jablone /1,5 ha/. Odrodové zloženie je, podobne ako u väčšiny tunajších sadov, veľmi neprogresívne a zastaralé. Z jabloní pestuje Idared, Golden Delicious, Coxova reneta a  Mutsu, z marhúľ osvedčené maďarské odrody Ceglédi Óriás, Magyar kajszi, Pannonia a Gönci magyar kajszi a z višní všadeprítomné Újfehertoi Fürtös a Érdi Bötermö.  Pestovateľskými tvarmi sú štvrťkmene a polokmene marhúľ, štvrťkmene višní a voľne rastúce vretenové zákrpky jabloní. Trh sa podľa farmárových slov za tie roky hodne zmenil. Kedysi bezproblémový odbyt vystriedala porevolučná kríza. Približne 10 rokov vraj trvalo, kým sa trh opäť stabilizoval. Teraz sú hlavným a jediným zdrojom jeho odbytu pomerne početní trhovníci a drobný predaj priamo „z dvora“. Iba višne odovzdáva do výkupu. Popri zlej odrodovej skladbe mu z nášho pohľadu možno vytknúť slabý marketing. Chýba dokonalé triedenie, vyhovujúci obalový materiál, reklama, servis. V jeho miere pestovania je to však úplne postačujúce - jeho klientela si vraj na podobné „moderné vymoženosti“ vôbec nepotrpí.

O pár kilometrov ďalej nás zaujala zvláštna výsadba. Tvar, s ktorým som sa v myšlienkach pohrával od nepamäti tu predo mnou stál v plnej svojej kráse ako na objednávku. Čerešne v tvare kra. Na rozdiel od predchádzajúceho sadu bol tento vybudovaný intenzívne, so všetkým čo mu patrí. Nechýbala kvapková závlaha, podkladové textílie v radoch a vyviazané konáre a dobrý zdravotný stav stromom svedčili o dôkladnej starostlivosti. Najviac prekvapivou zvláštnosťou bola však pôda, v ktorej bol sad vysadený. Stromy totiž rástli v takmer 100 percentnom riečnom piesku. Nedalo nám nevyhľadať majiteľa tohto sadu a nepoložiť mu pár otázok.

Ovocinárstvu sa venuje len krátko. Jeho hlavnými plodinami sú paprika a obilie. Sad na ploche cca 4 ha vraj založil len tak zo zvedavosti, sám ešte nevie čo má, resp. môže, od neho očakávať. Stromy sú totiž ešte len v treťom roku, preto aj úrodnosť ešte nemá zistenú. Použitý podpník je Colt, vysadené sú postupne dozrievajúce odrody – Burlat, Germersdorfi 3 a Katalin. Cieľom výsadby však bolo jednoznačne uľahčiť zber posunutím zberovej plochy čo najviac k zemi. Tvar si vytvára sám, učí sa na vlastných chybách. Nič nechce nechať na náhodu, preto už od založenia výsadby sa snaží dôsledne dodržiavať všetky agrotechnické opatrenia. Precíznosť vo výžive a zavlažovaní je vďaka pieskovému podložiu o to viac dôležitá. 

Našu cestu sme zavŕšili návštevou veľkej ovocnej škôlky neďaleko mesta Kesckemét. Naše pocity po príchode boli veľmi rozpačité. Z kedysi najväčšej a vychýrenej škôlky dorábajúcej okolo milióna sadeníc ročne, ktoré dodávala do celého východného bloku, zostalo malé chátrajúce družstvo. Vplyvom nárastu konkurencie a zníženia záujmu o zakladanie nových výsadieb nastalo radikálne zníženie odbytu. Potreba výpestkov má z roka na rok klesajúcu tendenciu, čo spôsobilo zníženie ich výroby. Dnes sa vo firme dorába rádovo niekoľko desiatok tisíc výpestkov ovocných drevín. Pestovanými druhmi sú jablone, hrušky, broskyne, marhule, slivky, čerešne, višne a dule. Firma sa v snahe využitia pôdy začína čoraz viac orientovať na iné poľnohospodárske komodity. Ovocné výpestky vystriedala cukrová kukurica, zeleninová a koreninová paprika, tekvica, obilie, uhorky a ďalšie druhy zeleniny. Tiež sa posilnila živočíšna výroba.

Zotrvačnosťou dorábané ovocné výpestky sú plné nedostatkov. Kvalita je síce  pomerne dobrá, absentuje však väčšia rozmanitosť tvarov ponúkaných druhov. Veľkým nedostatkom je tiež zastaralá odrodová skladba, volajúca po obnove. Ťažko posúdiť či je to nedostatkom dostupnej literatúry alebo slabým rozhľadom, ale nové odrody /u nás už takmer bežné/ tu nielenže nepestujú, ale o nich ani len nevedia. Chýba tu tiež veľmi dôležitý článok – vedúca osobnosť. Progresívny škôlkár s jasne stanovenou víziou. Po zmene majiteľských pomerov tu totiž automaticky nastali aj personálne zmeny a nový vedúci škôlky nám, žiaľ, vedel viac povedať o paprike ako o ovocných drevinách. Jeho prekvapený a nechápavý pohľad pri našom spomenutí niektorých zo základných škôlkárskych praktík hovoril za všetko.

Nielen tieto faktory sa však podpísali pod vzniknutú situáciu. V ten istý deň sme mali totiž možnosť pri milom posedení pri káve zanalyzovať túto situáciu so starým skúseným škôlkárom. Do roku 1989 pôsobilo v Maďarsku okolo 300 väčších či menších škôlok! Po tomto roku nastal všeobecný nárast podnikania, ktorý sa podpísal aj v tejto oblasti pôsobenia. Zamestnanci začali postupne odchádzať zo škôlok za lepšou prácou a popri nej si zakladali vlastné škôlky, ktoré obhospodarovali či už na plný úväzok alebo popri zamestnaní. Založiť si vlastnú ovocnú škôlku nebol takmer žiaden problém, stačilo vyplniť tlačivo a licencia bola na svete. Kontrolný úrad na to určený nekládol žiadateľom pod nohy žiadne legislatívne bariéry, skôr naopak – plne podporoval vznik nových škôlok. Prečo by aj nie, veď si tým pádom zaistil aj dlhodobú prácu pre seba. Kontrola škôlok bola predsa jednou z jeho hlavných náplní činnosti. Takto došlo k situácii, že z jednej väčšej škôlky vzniklo aj 5 /v niektorých prípadoch až do 10/ menších. Údajne je v súčasnosti v Maďarsku okolo 1 000 ovocných škôlok. Samozrejme, že sa tento konkurenčný boj odráža aj na cene a, žiaľ, vo väčšine prípadov aj /v snahe znížiť vstupné náklady a zaistiť si tým čo najnižšiu finálnu cenu produktu/ na kvalite.

Je to na škodu veci, pretože ako sme mali možnosť si všimnúť, ceny výpestkov v záhradných centrách /ktoré sú v súčasnej dobe pre väčšinu škôlkárov hlavným zdrojom odbytu/ sa pohybujú v cenových úrovniach o 100 až 200 % vyšších ako je ich cena v škôlke. V konečnom dôsledku je tak škôlkár jediný kto na svojej práci nezarobí..

S výsledkom cesty sme boli spokojní. V tejto oblasti sa dá skutočne toho vidieť veľa. Pozitívneho aj negatívneho. Hoci je Pusta len pár sto kilometrov od nás, ráz krajiny ako aj úroveň systému pestovania je úplne odlišný. Keď sa raz rozhodnete stráviť pár dní na ovocinársko-oddychovej ceste, vedzte, že Pusta je jednou z destinácií nad ktorými sa v takomto prípade treba silne zamyslieť.

Ing. Marián Komžík