Bulharsko je hornatá krajina s bohatou históriou. Päťdesiat až sto kilometrové horské prechody, rázovitý vidiek, prekrásne pláže, rozmáhajúca sa infraštruktúra. História Bulharska je však pevne spätá aj so záhradníctvom, je preto logické, že sme si pre spoznávanie vybrali práve túto krajinu. Týždeň brázdenia krajinou, takmer 5 000 najazdených kilometrov, ale hlavne množstvo ovocinárskych zážitkov..
Ako prvý cieľ našej cesty sme si vybrali centrum bulharského ovocinárstva – polmiliónové mesto Plovdiv. Mesto je druhé najväčšie v krajine, nachádza sa v južnej časti Bulharska, situované je na rozhraní nížiny a pahorkatiny, čo vytvára ideálne prostredie pre pestovanie ovocných drevín a viniča.
Sídli tu záhradnícka univerzita a Výskumný ústav ovocinársky (Fruit Growing Institute) patriaci pod National Centre of Agricultural Sciences so sídlom v Sofii. Práve sem viedli naše kroky. Podnikom nás previedol riaditeľ inštitútu Prof. Dr. Argir Zhivondov a jeden z najvýznamnejších šľachtiteľov Ph.D. Stamen Popov. Výskumný ústav obhospodaruje
200 ha pôdy a zamestnáva 20 ľudí. Venujú sa najmä šľachteniu veľkého ovocia a laboratórnym a poloprevádzkovým pokusom s nimi a hybridizácii čerešní, višní a broskýň. V ich genofonde sa nachádzajú tisíce odrôd prevažne veľkého ovocia. V pokusných výsadbách nás zaujal projekt samotného riaditeľa podniku, kde skúma rôzne vlastnosti odrôd čerešní na širokej škále podpníkov. Pravdu povediac, táto výsadba bola jedna z mála vecí, ktoré tu dokázali upútať. Väčšina ostatných výsadieb je totiž značne prestarnutá a veľmi zle udržiavaná. Môže za to zrejme i fakt, že väčšina menežérov sa venuje popri práci i vlastným aktivitám...
Hoci je inštitút štátnym zariadením, väčšinu finančných zdrojov na svoj chod a prevádzku si musí zabezpečovať svojpomocne. Štát financuje iba 40% ich rozpočtu. Ostatnú časť si musia financovať pomocou vlastných aktivít. Jednou z nich je aj ovocná škôlka s produkciou okolo 15 000 ks výpestkov ročne. (Množstvo produkcie je v Bulharsku pomerne relatívne, nakoľko tu stále silne prekvitá čierny obchod a preto vám ani jeden škôlkar nepovie presné počty výpestkov ktoré robí. Oficiálna produkcia v Bulharsku je dnes okolo 1,5 milióna výpestkov, neoficiálne čísla však hovoria až o čísle 3,5 milióna.) Ponúkaný sortiment je síce široký (viac ako 250 odrôd), rovnako ako v ostatných častiach Bulharska však značne zastaraný. Bulhari sa, podobne ako okolité krajiny (Srbsko, Rumunsko, Maďarsko), orientujú najmä na výrobu odrôd nelicenčných a miestnych. Produkcia širokého sortimentu sa tiež odráža na kvalite výpestkov – viac energie sa venuje sortimentu ako kvalite.
U jabloní silne prevažuje podpník MM106, na ktorom sa v Bulharsku produkuje približne 80% výpestkov. Dôvody sú prosté – samonosnosť a menšia náročnosť na vlahu. Oporné konštrukcie a závlahové systémy sú totiž pre väčšinu pestovateľov ovocia nedosiahnuteľne drahé a preto sa takmer nikde nepoužívajú. Podpník M9 sa využíva približne v 15% produkcie jabloní, ďalších 5% tvorí podpník M26.
Inštitút disponuje tiež meristémovým laboratóriom s kapacitou 300 000 rastlín ročne. Hlavným využitím je množenie podpníka GF 677, ktorý však robia už len pre vlastnú potrebu. Celkovo dnes nevyužívajú kapacitu laboratória ani na 10%.
V globále v nás po tejto návšteve ostali zmiešané pocity. Veľké očakávania vystriedala tvrdá realita. Pravdu povediac, čakali sme tu vyššiu úroveň. Začal som nadobúdať presvedčenie, že keď to v tomto centre ovocinárstva vyzerá takto, tak na ďalších zastávkach našej cesty to bude zrejme ešte horšie..
Neďaleko od Plovdivu sa na úpätí pohoria Rodopi na svahovitom kopci nachádza malebné mestečko Markowo. Vôkol neho sa na kamenistých pozemkoch rozprestierajú menšie a stredné sady a vinice. Oblasť pôsobí skutočne malebne, nedalo nám nepreviezť sa ňou. Vinič sa tu pestuje zväčša na produkciu vína, výsadieb stolových viničov je tu málo. Pestujú ho na vysokom vedení alebo na hlavu. Z ovocných drevín sú tu rozšírené najmä jablone, čerešne, višne a slivky. Kto by hľadal čosi novátorské, bude veľmi sklamaný – rozširovanie nových pestovateľských tvarov zastalo vo vývoji pred desaťročiami... Postrehli sme aj jahodovú plantáž, jej úroveň však bola viac ako úbohá.
Počas presunu na sever nás v okolí mesta Karlovo a priľahlých dedín smerom na mesto Kazanlak zaujali rozsiahle ružové plantáže. Boli všade a ich celkovú plochu si ani netrúfam odhadnúť. V prvom momente som si myslel, že ide o produkciu plodových ruží využívaných vo farmaceutickom priemysle na výrobu vitamínu C. Až neskôr sme sa dozvedeli, že pravda je niekde inde. Tieto plantáže môžete nájsť v Bulharsku iba v tejto oblasti. Je totiž už vyše 200 rokov celosvetovo historicky známa pestovaním ruží kvôli kvetom. Ruže tu dosahujú optimálne vlastnosti a vyrába sa z nich údajne najlepší ružový olej na svete. Na pestovanie využívajú aromatické bulharské odrody, v meste Karlovo sa dokonca nachádza výskumný ústav zameraný práve na ruže. Zber sa vykonáva zásadne zavčas ráno (od 03,00 hod.), zberá sa najneskôr do 10,00 hod. Pozberané kvety sa exportujú do Francúzska a Anglicka, kde sa v kozmetickom priemysle využívajú na výrobu parfumov.
Bulharsko je známe svojou silnou rajonizáciou. Každý ovocný druh má pre pestovanie určenú svoju oblasť, kde sú preň vytvorené najlepšie prirodzené podmienky a dosahujú sa tu najlepšie a najoptimálnejšie úrody. V týchto oblastiach sa nachádzajú aj výskumné ústavy a skúšobné stanice pre dané ovocné druhy. Po Plovdive sme sa rozhodli navštíviť Pokusnú stanicu (Opitna stancia) pre slivky, ktorá sídli v meste Dryanovo. Stanica patrí pod Výskumný ústav horského chovu dobytka a poľnohospodárstva (Research Institute of Mountain Stockbreeding and Agriculture) so sídlom v meste Troyan. Sprevádzala nás ňou hlavná agronómka Ing. Stela Dimitrova Dimkova, Sc. Ph.D. Stanica sa rozkladá na ploche 30 ha a zamestnáva 15 zamestnancov, z toho 5 výskumných pracovníkov.
Už na prvý pohľad bolo vidieť, že tu viazne zdroj financovania. Slabá vybavenosť ústavu technickým vybavením, ale i vhodným menežmentom bila do očí. V zasadačke s pieckou na tuhé palivo uprostred si s nami Ing. Dimkova zaspomínala na zašlú slávu stanice. Práve tu boli totiž vyšľachtené viaceré odrody sliviek. Z nich sa stala najznámejšou a najviac rozšírenou odroda Gabrovská. Mali sme však možnosť
spoznať aj iné miestne odrody s ďaleko lepšími vlastnosťami – Gulajeva (znáša mrazy do -29o C, nemá problémy s neskorými jarnými mrazmi, má tmavú farbu plodov, vysokú cukornatosť a veľmi dobrú chuť plodov, zber je v tretine augusta) či Nevena (kvalitná slivka fialovej farby, zber začiatkom septembra). Na ich propagáciu či rozšírenie však ústav nemá potrebné finančné prostriedky a zrejme ani skúsenosti. Ústav sa naďalej venuje selekcii nových odrôd sliviek a tiež myrobalánu (Prunus cerasifera) na produkciu podpníkov. Medzi ich ďalšie aktivity patria napríklad pokusy so zeleným hnojením, na ktoré využívajú najmä hrach. Výsledky sú údajne veľmi dobré, ich aplikácia do praxe je však v nedohľadne.
Stanica nemá nijaké vlastné zdroje príjmov s výnimkou predaja úrody sliviek miestnym obyvateľom na pálenie rakije. Predimenzovanosť zamestnancov je tu v silnom nepomere s výsledkami ich práce. Nečudo, že sa (podobne ako v ostatných ústavoch) boja zatvorenia a zrušenia stanice.
Nasledoval približne sto kilometrový horský prejazd, cez ktorý sme sa dostali do mesta Sliven. Od neho sa smerom na juh, východ a juhozápad rozprestierajú rozľahlé roviny. Táto oblasť blízkeho okolia mesta Sliven poskytuje ideálne podmienky pre pestovanie broskýň a viniča a podľa bulharskej rajonizácie je určená práve na tento účel. Vedľa ciest sa nachádza množstvo broskyňových sadov a viníc. Potešilo nás, že úroveň výroby sa zlepšila a sady i vinice boli zväčša vo výbornom stave. Pestovateľským tvarom pre broskyne je tu výhradne kotlovitá koruna, vinič sa pestuje, podobne ako v okolí Plovdivu, zväčša na vysokom vedení alebo na hlavu.
Po približne 20 kilometroch sa nám naskytol krásny a dosť prekvapivý pohľad. Po ľavej strane od cesty E773 smerom na mesto Burgas sa na mierne svahovitom pozemku rozprestierajú nové moderné vinice špičkovej úrovne. Nechýba kompletné oplotenie, kovové vedenia, oporné bambusy, na niektorých parcelách dokonca ochrany proti ohryzu. Ako sme zistili, patria vinárskej firme Vinprom so sídlom v neďalekom meste Karnobat . Ich plocha je skutočne pompézna – stovky, možno tisíce hektárov. Výsadba bola založená s finančnou podporou Európskej únie, snáď jediná z tých čo sme mali možnosť vidieť. Mal som pocit, akoby všetky peniaze ktoré im únia poskytla išli iba do týchto viníc. Vinice sú mladé – od čerstvo založených po trojročné. Napriek obrovskej ploche boli všetky v špičkovom stave – kry boli svieže a vitálne, porast bol nekompromisne precízne ošetrovaný. Bolo z neho cítiť, že jeho majitelia berú výrobu zodpovedne a seriózne.
Ďalšou zastávkou bola Pokusná stanica v meste Pomorie. Nakoľko je to prímorské mesto s veľmi teplou klímou, je stanica zameraná na testovanie teplomilných a subtropických kultúr. Stanicou nás previedol hlavný agronóm Doc. Dimiter Djankov. Rozkladá sa na ploche 60 ha a má 25 zamestnancov. Nachádza sa tu mimo iného genofond vyše 100 odrôd mandlí, ktoré pestujú aj produkčne. Výskumne (aj produkčne) sa venujú tiež stolovému viniču, nachádza sa tu v ich pokusoch 15 odrôd. Stanica momentálne testuje i novú bulharskú odrodu stolového viniča s príznačným názvom Velika. Plody tejto odrody dosahujú veľkosť stredne veľkých sliviek a údajne sú najväčšie na svete. Žiaľ, nakoľko škôlkarskej výrobe sa v stanici nevenujú, nebolo možné zakúpiť si pár rastlín tejto odrody na skúšku. Testuje sa tu i 10 odrôd granátových jabĺk. Nikto nám však nevedel povedať čo im tento 10-ročný výskum do dnešného dňa priniesol. Venujú sa tu tiež pokusom s aktinídiami, skúmajú najmä rôzne spôsoby ich agrotechniky. Využívajú tu odrody druhov Actinidia arguta a Actinidia chinensis. Podobne ako v prípade granátových jabĺk je to zatiaľ, žiaľ, bez výsledkov. Ďalšie ovocné druhy ktorým sa stanica venuje sú pistácie, figy a jablone.
Po celý čas návštevy tejto stanice som sa nemohol zbaviť pocitu silného skostnatenia ústavu. Akoby zaspali niekde v čase a neuvedomovali si súčasnú silne trhovo orientovanú realitu. Nečudo, že sa podobne ako v ostatných navštívených inštitúciách boja uzatvorenia a zrušenia stanice. Blízky termín tohto kroku je celkom reálny, najmä keď si uvedomíme skutočnosť, že celá 60 hektárová plocha stanice je v tesnej blízkosti mora (od pláže ju delí len hlavná cesta) a cena pôdy sa v tejto atraktívnej turistickej lokalite pohybuje od 25 EUR/m2 vyššie.
Doc. Djankov je, podobne ako veľa jeho bulharských kolegov, tiež majiteľom ovocnej škôlky. Nachádza sa v asi 15 km vzdialenej obci a jej produkcia je približne 80 000 ks výpestkov ročne. Zahŕňa celý sortiment veľkého ovocia a aktinídie, na ktoré vyvinul vlastnú technológiu rozmnožovania. Podobnú som už mal možnosť vidieť vlani v Srbsku, bola rovnako „autorská“ a rovnako ma neoslovila. Výťažnosť je pomerne slabá, doba dopestovania je neprimerane dlhá, sadenice nedosahujú potrebnú kvalitu a ich cena je vysoká. Napriek priemernej kvalite výpestkov v tejto škôlke a veľmi slabému marketingu je predaj výpestkov zatiaľ bezproblémový.
Našou poslednou zastávkou bola oblasť v blízkosti mesta Pomorie, ktorá je podľa bulharskej rajonizácie určená ako najlepšia pre pestovanie mandlí. Žiaľ, z pôvodných mandľových sadov tu ostali iba zbytky roztrúsených starých stromov. Nových výsadieb je tu už málo, pestovanie mandlí podnikaví pestovatelia rozšírili aj do ostatných častí Bulharska. Veľká je tiež miera dovozu mandlí zo susedného Turecka.
Zaujalo nás tu však niečo iné – v tejto oblasti sa nachádza pomerne početné množstvo aróniových plantáží. Ich nenáročnosť a nízke ročné vstupy do výroby bulharskej mentalite plne vyhovujú, preto je tu ich rozširovanie v poslednej dobe veľmi obľúbené. Výhodou je určite aj dobrý odbyt plodov, ktoré vykupuje potravinársky priemysel. Používajú sa pri výrobe džúsov, najmä ako častá prísada na prifarbovanie.
Návšteva Bulharska v nás zanechala najrozmanitejšie dojmy. Videli sme veľa pekného a súčasného, viac však bolo toho zastaraného a neaktuálneho. Kvalita a progresivita výroby ovocia viazne, sortiment pestovaných odrôd zaostáva. Podobne je na tom škôlkárska výroba. Veľké rezervy majú Bulhari v obchodovaní, tvorbe cien, rozlišovaní maloobchodu a veľkoobchodu, no najmä v marketingu. Dáva to do budúcnosti priestor tým šikovnejším z nich. Je najvyšší čas zmeniť kurz a kto s tým začne medzi prvými ten bude mať vyhraté. V opačnom prípade ich ovocinársky trh môže veľmi rýchlo položiť západná Európa. Teraz, po otvorení hraníc im v tom už nič nebráni...
Ing. Marián Komžík, Kohaplant, spol. s r.o. Levice
